Matematický model
Pre modelovanie správania subjektov som použil hru Dilema väzňa. Ide o dôležitú súčasť teórie hier, ktorý opisuje šírenie spolupráce v spoločnosti. Nespolupráca je odmenená okamžitým výnosom. Ak však nikto nespolupracuje, všetci strácajú. Stratégia nespolupráce má z dlhodobého hľadiska slabšie výsledky ako spolupráca. Na druhej strane, optimálna stratégia nemôže byť slepo optimistická. V prostredí naivných večne spolupracujúcich subjektov ľahko rozkvitne príživníctvo. Matematického modelu sa dotknem len veľmi zľahka , bližši popis napríklad tu (v slovenčine) alebo tu.
Aká je optimálna stratégia? Podľa výskumu Richarda Dawkinsa neexistuje mix stratégií, ktoré by vytvorili stabilnú rovnováhu. Po úvodnom prudkom nástupe „zloduchov" - nespolupracujúcich stratégií sa presadia „recipročné" stratégie - spolupracujem len s tým, kto spolupracuje so mnou. V prostredí „recipročných" stratégií sa postupne sčasti presadia „dobrácke" stratégie - vždy spolupracujem, ktoré sú následne pohltené „zloduchmi" a tí sú znova eliminovaní „recipročnými" stratégiami. Žiadna stratégia teda nie je evolučne stabilná, miera spolupráce v systéme osciluje v rámci určitého rozsahu.
Matematický model sa však môže od reality líšiť. Pozrime sa na to, ako sa šíri spolupráca v reálnom živote. Podľa tohoto zdroja (sekcia Learning psychology and game theory) neskúsení hráči majú počiatočné sklony k intenzívnej spolupráci, respektíve k intenzívnej nespolupráci. Až následne získavajú lepší odhad situácie. Zároveň následky ich prvotných rozhodnutí majú významný vplyv na ich neskoršie rozhodovanie. Podľa tohoto zdroja sú muži menej náchylní spolupracovať v porovnaní so ženami, ale tento rozdiel vyplývajúci z pohlavia sa neskôr otočí. Ochota mužov spolupracovať rastie s ich vekom.
Ako vieme túto teóriu aplikovať na Grécko a eurovaly?
V Európskej únii v súčasnosti spolupracuje (takmer) každý s každým. Mohlo by sa to zdať prekvapivé vzhľadom na historické skúsenosti. Avšak evolúcia spolupráce je z hľadiska teórie hier prirodzená.
Slovensko bolo v období evolúcie spolupráce izolované. Neprešlo rovnakú cestu ako zvyšok menovej únie, nastúpilo do rozbehnutého vlaku. Naši politici sú teda „služobne mladší" a ich ochota spolupracovať nižšia. To by mohlo vysvetľovať ich odpor k pôžičke Grécku. Ochota spolupracovať by mala časom rásť. Zároveň by lekcie získané pri analýze výsledkov ich prvých rozhodnutí mali mať výrazne väčší vplyv na ich neskoršie rozhodnutia. Prípadný krach Grécka by mal zrejme dlhodobý negatívny dopad na evolúciu spolupráce zo strany Slovenska.
Na druhej strane, vzájomná dôvera vo zvyšku eurozóny by mala kolísať. Členský štát, ktorý zneužíva solidaritu ostatných, spôsobí nárast nespolupráce v celom spoločenstve. V žiadnom prípade by sme nemali očakávať, že miera spolupráce bude stabilná. To, že jedna krajina dostane peniaze z eurovalu, neznamená že ich v inom čase a za iných okolností dostane aj iná krajina. Situácia sa teda pokojne môže aj otočiť - kombinácia spolupracujúceho Slovenska a znechuteného zvyšku únie by nemala byť považovaná za šokujúcu.
Bude teda nový euroval? Aké budú podmienky čerpania? Bude sa z neho neobmedzene čerpať, až kým sa nepotopí celá únia? Alebo nebude podporovať nikto nikoho? Odpoveď z pohľadu teórie hier je jasná - jediná istota je neistota, vývoj miery dôvery v spoločenstve osciluje. Otázka znie, v akých hraniciach.